Huncokári
Viete, kto boli huncokári?
Huncokári – holzhackeri, (s Holz – drevo, e Hacke – sekera) boli bavorskí a tirolskí drevorubači, ktorí prišli na územie Malých Karpát v polovici 18. storočia s nástupom vlády cisárovnej Márie Terézie (1740–1780). Prišli na základe pozvania vtedajších zemepánov, najmä grófa Pálffyho, aby sa tu usadili a zaviedli lesné hospodárstvo, ktoré dovtedy na území Malých Karpát neexistovalo.
Prvý, písomne doložený krst dieťaťa huncokárov je z roku 1740, čo sa mohlo stať skoro po príchode prvých mladých párov do oblasti Malých Karpát. Prvý huncokársky sobáš je zaznamenaný v roku 1853 v Častej a o 10 rokov neskôr aj v Modre. Huncokári postupne osídlili územie až po Myjavu a menšiu časť územia Považského Inovca. V oblasti Pezinka sa usadzovali najmä na Pálffyovských majetkoch, hlavne na Cajle, kde mali na majeri Bauwald svoje pezinské centrum. Jednotlivé rodiny žili roztrúsene po horských samotách. Boli to najmä Reisinger (Kollárske), Juriška (v Kučišdorfskej doline) a Rybníček (Föhrenteich), kde ešte v roku 1910 stálo niekoľko huncokárskych domov a mlyn. Horáreň, ktorú postavili v roku 1892, stojí dodnes. V oblasti Modry sa usadzovali najmä v dnešnej rekreačnej oblasti Modra – Piesok (známej aj ako Zochova chata).
Huncokári sa zaoberali najmä ťažbou dreva v malokarpatských lesoch. Na základe presne špecifikovaných podmienok museli na jednu pílu (dve osoby) vyťažiť ročne 800–1200 m3 dreva, sadiť mladé stromčeky, upravovať lesné chodníky, zvážať drevo, páliť vápno alebo drevné uhlie. Za to dostali k dispozícii dom so záhradou, palivové drevo a les, v ktorom mohli pásť stanovený počet kráv. Po celých dvesto rokov žili v uzavretom spoločenstve, bránili sa asimilácii a sobášili sa len vo vlastnej komunite. O vzdelanie detí sa staral tzv. horský učiteľ, ktorý pôsobil vždy niekoľko týždňov v každej lokalite. Učil deti čítať a písať v nemeckom jazyku. Začiatkom druhej svetovej vojny žilo v Malých Karpatoch približne 800 osôb hlásiacich sa k huncokárom. Ich najväčšie stredisko, Modra - Piesok, malo dokonca i vlastnú školu. Počas druhej svetovej vojny postihla huncokárov skutočná katastrofa. Podľa ríšskeho branného zákona patrili medzi tzv. etnických Nemcov a museli narukovať do nemeckej armády. Po skončení vojny im bola prisúdená kolektívna vina a väčšinu z tých, čo prežili, dala vtedajšia vláda deportovať do Nemecka.Mnohí zahynuli v internačných táboroch, tí čo zostali, splynuli s domácim obyvateľstvom.
Ako žili huncokári.
Keď sa vyberiete do prírody Malých Karpát, cesta vás povedie ponad pezinské vinohrady, až prídete do lesa. Určite budete obdivovať čaro zelene všade navôkol. Velebné ticho, ktoré tam panuje, iba občas preruší veselé trilkovanie vtákov. No keď zájdete do lesa ešte hlbšie a budete sa predierať spleťou chodníčkov, možno objavíte aj ruiny malých kamenných domčekov, v ktorých už samozrejme nikto nebýva. Tých ľudí, ktorí tam žili, už tam nestretnete, lebo už dávno opustili svoje lesné obydlia a odišli všelikam.
Boli to nemeckí drevorubači, po pezinsky nazvaní ,,huncokári". Keď prišli na toto územie, lesy v okolí Pezinka a Modry vyzerali inak ako dnes. Stromy, hlavne duby a buky mali aj 120 – 140 rokov, kým ich niekto vyrúbal. Ťažba nebola taká rozvinutá, ako teraz, a aj možnosti odbytu boli obmedzené. Huncokári priniesli so sebou aj prepracovaný systém odborného výrubu, ktorým sa tu potom živili. A ako vlastne žili v malokarpatských horách?
Postavili si tam kamenné domčeky s hrubými múrmi a veľmi jednoducho, účelovo si ich zariadili. Dreva mali na kúrenie dosť, svietili si petrolejom a umývali sa v studničkách a potokoch. Svoje obydlia si postavili tam, kde bola voda. Studničky boli pre nich nielen zdrojom vody na všetky účely ich jednoduchého života, ale slúžili zároveň aj ako chladničky na uschovanie potravín v lete.
Chovali si všetky druhy domácich zvierat, domčeky chránil pred divou zverou pes, ktorý bol ako člen rodiny. Ale živiteľkou bola krava, tú mala každá huncokárska rodina. Krava si vyberala v prírode čo chcela a tak aj jej produkty boli veľmi zdravé. Slúžili nielen huncokárskym rodinám, tí z nej mali väčšinou iba ,,sedlé mléko", ale taký syr, smotana, maslo, to sa nosilo v noškách do mesta na rínok. Piekol sa domáci chlieb, každá rodina zvlášť. Na chlieb sa zarábalo tak, že v lete chodili huncokári do žatvy, dostali pšenicu, v meste ju dali zomlieť a múka slúžila na obživu celej rodiny. Tak napríklad robotníci, čo chodili do lesa, jedávali päťkrát denne. Ráno chlieb a meltovú kávu, na desiatu chlieb s ovocím, najčastejšie slivky a jablká. Obedy boli konvičkové.
V okolí domčekov si huncokári pestovali ovocné stromy a gazdiné sa starali o zeleninové políčka. A tak sa varilo podľa sezóny. Luskovica, fazuľovica, zemiaková zatrepaná polievka, kapustnica. Na olovrant bol zase chlieb so slivkami alebo jablkami. Na večeru bol často chlieb a kyslé mlieko. Ale varili sa aj výborné jedlá, napr. šmor, šterc, glgance alebo káre. Dobré boli aj čerešňové perky. Jedlá boli väčšinou z múky a zemiakov, pridal sa nejaký omastok a ovocie. Prilepšením boli aj zabíjačkové pochúťky, lebo každá huncokárska rodina si chovala svoje prasiatko.
Keď sa niekomu malo narodiť dieťatko, zavolali babicu, ktorá k nim chodila niekoľko kilometrov peši. A keď sa už narodilo, položilo sa jednoducho do trákovice a niekto s ním zišiel do mesta na krst. Potom bola oslava, uvarila sa slepačia polievka a upiekol sa ovocný koláč a všetci sa radovali. Aj do školy deti chodili denno-denne, desať kilometrov peši. V zime ich však prichýlili dobrí Pezinčania a Modrania a tak prečkali nepriazeň počasia.
A o čom najčastejšie rozprávali huncokári? O robote a o rodinách, v ktorých žili. Hovorili samozrejme po nemecky. Každý večer sa schádzali k spoločným modlitbám. Ich rozptýlením boli občasné zábavy, stretnutia s huncokármi z iných lokalít (Harmónia, Modra - Piesok, Cajla, Limbach). Zážitkom bolo pre nich prejsť z jednej lúky na druhú a spolu sa potešiť. Inak to boli samotárski, uzavretí ľudia, s vysokými mravnými a charakterovými vlastnosťami.